Stratené dieťa 1/2 

12.11.2019

 Narcizmus a vzťahová dysfunkčnosť. " V detskej izbe, na koberci, sedel malý chlapec. Volal sa Samko. Jeho stavebnica sa týčila do výšky postele. Rúčkami, vo vzdialenosti asi 10 cm ju očami pridržiaval a oči upieral na najvyššiu kocku. Uprene sa na ňu díval a čakal, kedy ju zemská príťažlivosť pritiahne k zemi. Keď sa uistil, že veža pekne stála, vystrel si pokrčené nohy a medzi ne postavil plastových panáčikov.

Bol tak pohrúžený do svojho sveta, kde bolo všetko pekné, že prepočul krik rodičov za zatvorenými dverami. Sedel v izbe sám, kde okrem školy, trávil svoj voľný čas alebo u jediné kamaráta zo susedstva. Nechodieval na krúžky, do družiny,  do letných táborov, len občas k starým rodičom. Jeho staršia a jediná sestra chodievala na hodiny klavíra, anglického jazyka a na balet. Pre Samka to bola jeho princezná, okolo ktorej sa točil celý svet. Na svoju sestričku pozeral s obdivom. Keď sa veža z kociek náhle zrútila a stavebnice sa rozkotúľali pod posteľ, zosmutnel. Vtom začul za oknami hlasy. Rýchlo sa postavil, vyskočil na stoličku a pozrel sa z okna. Zbadal tam kamarátov, ako sa hrali na neviemčo a zatúžil pridať do tej malej svorky a vyvádzať bláznovstvá. Zrazu sa otvorili dvere. Chlapček sa preľakol, zoskočil a previnilo zazrel na mamičku. 
"Čo tam stváraš? Nevravela som ti, že na okno nesmieš loziť? Mohol by si vypadnúť, prechladnúť a pozri, ako si sa zašpinil," hnevala sa mama.

Chlapček si oprášil rukáv, ktorým vyčistil okennú dosku a tichým hláskom sa spýtal: "Mami, chcem ísť von. Sú tam kamaráti z triedy. Prosím, aspoň na chvíľu," jeho hlások bojazlivo stíchol.

"Prestaň už konečne vymýšľať! Medzi tých faganov nepatríš, robia len zle! Ostaneš pekne doma, ešte prechladneš a potom čo. Zase ostanú všetky starosti len na mojej hlave, lebo tvoj otec to má v paži," hundrala si popod nos, odhrnula záves a zazrela päť menších chlapcov, ako sa hrajú s lístím pod stromom, "fuj, koľko je tam blata, niektorým matkám sa fakt čudujem." 
Podišla k synčekovi a nakázala mu: "a ty sa obleč, pôjdeš so mnou. Pôjdeme k tým tetám, čo mali toho malého psíka," z kriku vyformovala úsmev a kabátik doletel na stoličku. Psík sa mu páčil, ale oveľa radšej by bol medzi kamarátmi a rozhadzoval lístie. No vedel, že od mamy nesmel ani na krok. 

"Nechaj ho doma, ja s ním ostanem. Môžeme ísť na chvíľu von. Dám na neho pozor," ozval sa hrubý, mužský hlas otca, ktorý zakukol do detskej izby. Chlapček sa, spoza ramena matky, na otca natešene pozrel a iskričky v očiach mu zasvietili. Pohľad mu skákal z otca na mamu a späť a v napätí čakal na povolenie. Mama, zapínajúc a kabátik, len sťažka povzdychla. Otcovi nevenovala ani pohľad. Napätie, ticho a tisíc nevypovedaných vecí medzi rodičmi sa dali krájať. Chlapček opäť zosmutnel. 

Otec neisto, až bojazlivo pokračoval: "Ale keď nechceš, aby sme šli von, budeme doma."  Ešte stále stojac na prahu dverí, zachytil prudký a ostrý pohľad svojej manželky, ktorá držala sa ruku blonďavého synčeka, oblečeného do jesenného, slnečného počasia. Chlapček kŕčovite držal matkinu ruku a v druhej svojho najobľúbenejšieho panáčika.
"Ty si najmúdrejší ako vždy.  Pôjde so mnou a hotovo. Minule sa mu to veľmi páčilo, kamarátky mi ho chválili a nemohli sa ho nabažiť," odsekla a ťahala malého na chodbu.
"Tebe ho určite nenechám, čo by si s ním robil, pf" pomyslela si v duchu mama. Otec sa nevzdával, no jeho trpezlivosť pretekala. "A čo tam bude s tebou robiť, počúvať tie vaše ženské debaty? Prečo ho aspoň raz nenecháš hrať sa s deťmi. On nie je zvieratko v klietke," červeň mu stúpala do tváre, pretože vedel, že svoj boj opäť vopred prehral. Mama sa na neho uprene otočila a z očí jej šľahali plamene. 

"Ty sa do toho nestaraj. To sú moje deti a ja si s nimi môžem robiť, čo chcem," kričala mama na otca. Chlapček stál medzi nimi a v hlavičke si rýchlosťou rakety snažil nájsť niečo, čím by konflikt medzi rodičmi zastavil.

"Mamííí, môžem vziať pre psíka niečo pekné? " prerušil tichým detským hlasom a jeho očká sledovali svojich dvoch ochrancov. 
"Ješiže, teraz nie," odvrkla matka na chlapca. 
Chlapček sa preľahol a stíchol. Keby mohol, skryl by sa do myšacej dierky, aby už viac svojím rodičom, ktorých tak miloval, svojou prítomnosťou neškodil.

Otec zmizol a v pozadí bolo počuť otvorenie piva. Mama so Samkom vyšli pred dom a ponáhľali sa k autu. Chlapci, hrajúci sa pod stromom, sa rozutekali k Samovi. Jeden zo skupiny, ten najodvážnejší, sa spýtal:  "Teta, môže sa Sam s nami hrať?" , päť párov detských očí sledovalo vysokú, elegantnú mamu v klobúku a červeným rúžom, ktorý jej veľmi pristal. 

Samko, hľadiac do zeme, netrúfajúc si zodvihnúť zrak, aby mamičku nepodráždil, nedýchal. 
"Nie, chlapci. My máme plány," s milým, až sladkým hlasom a úsmevom im odvetila a otvorila dvere na auta. Samko si nasadol, ona tiež. 
"Vyzleč si ten kabát sám, bude ti teplo. Ponáhľame sa. Keby nás tvoj múdry otec nezdržal a keby sám niečo spravil, nemusela by som sa ponáhľať. Veď ani nakúpiť nevie. Ale večer na pivo pôjde, na to nezabudne," jej hlas znel ostro a Samko nechápal, čo zase spravil. Nemotorne si začal rozopínať gombík za gombíkom, no strach a vek mu nedovolili vykonať to šikovne a rýchlo. Auto prudko zabrzdilo, mama z neho vystrelila ako raketa. 
"Ježiši Kriste, aký si nemotorný! Ukáž, ja to spravím, " zdrapla kabát a od nervov si zlomila necht na ruke. "Mňa dnes asi porazí!" vrieskala, sťahujúc Samkovi kabát. Samko prehltol, už po x-krát, vlnu, tlačiacu sa odkiaľsi z brucha, späť. Táto nepoznaná vlna boli jeho emócie, ktoré sa naučil už v 7 rokoch skvelo ukrývať.

Počas stretnutia s mamou, tetou a jej kamarátkami, chlapček presedel v kúte za stolom a popíjal čokoládu. Pozeral sa do veľkých očí psíka, ktorý znudene ležal v kaviarni pod stolom. Nohou mu posúval zvyšky papierov, pohodené na zemi. Chcel ho zabaviť. Psík nereagoval, len mrkol okom. Hodil mu teda svojho panáčika a čakal. Ostrá facka mu prekryla dlaň, "Nemôžeš kľudne sedieť?! kričala mama. Samko sa ani nepohol. Mama sa neskôr skvele bavila, bola šťastná a žiarila. Samko sa tešil, že sa mama usmievala, no nemohol zabudnúť na kamarátov. Naučil sa, že všetkému je na vine on. Bál sa pohnúť, bál sa rozprávať, bál sa dýchať, pretože vedel, že keď bude ticho a hrať neviditeľného, tak nikomu neublíži. Toto bol jeden z každodenných Samkových dní, plných príkazov, zákazov a rodičovských nezhôd. 


Osud nášho dospelého Sama dotlačil tak ďaleko, že ho prinútil rozhodnúť sa: Pokračovať v živote, akým žil, vziať si život alebo pochopiť. Prvé otázky, ktoré Sama prenasledovali, boli tieto: 

- Prečo sa mi to deje? Prečo sa to opakuje? Prečo to tu nenávidím? Prečo je život taký humus? 

- Sam nebol schopný spracovať najväčšie chápadlo, cez ktoré prijímal denne pokyny od svojej matku. Všimol si každodenné telefonáty, kde matka vyžadovala jeho presný denný plán. Sam mal 38 rokov. Jej manipulácia a kontrola ho privádzala do obrovskej frustrácie, ktorú zmierňoval prácou, cigaretami a alkoholom. Navonok sympatický, zdravý chlap, no vnútorne troska. Keď sa matke postavil, urazila sa a Samov pocit viny obrovských rozmerov, ho prinútilo konať. Bol matkiným partnerom a ona jeho ženou. Ak jej nevyhovel, tak ho vedela slovne dokonale zraziť k zemi. Sam to psychicky veľmi zle zvládal. Rozbil niekoľko mobilov, pretože ich z frustrácie rozbil o stenu. No vždy matke splnil, čo žiadala. Ani jeden z nich nevedel rozlíšiť hranice medzi závislosťou a "normálnym zdravým vzťahom." A otec? Ten bol už dávno navždy umlčaný. 

Podarilo sa Samkovi uniknúť zo začarovaného sveta príkazov a zákazov a vytvoriť si v dospelosti vlastný život ? Aký dopad mala takáto výchova na Samka? A ako dopadli rodičia?  :-)

pokračovanie Časť 2. 

Texty nie sú vyňaté z odbornej psychológie ale sú spracované na základe skutočných faktov. Môžu sa líšiť.